„Nedoplatok? A za čo?,“ pýta sa manželka.
„Za studenú vodu,“ rečiem, „no ale za také množstvo, čo by sme ňou ťavy napájali.“
„Dúfam, že to tak nenecháš,“ posilňuje moju sebadôveru manželka.
„Pravdaže, predsa jestvuje dáka spravodlivosť,“ reagujem váhavo.
Nuž ale ako zistiť, čo sa porobilo? A kde začať?
Prvou zastávkou na ceste odhaľovania záhady stratenej vody mi bola domová schôdza. Šiel som na ňu s predstavou, že ak aj nie všetci susedia, predsa len sa pripoja aspoň podaktorí a prispejú k vyriešeniu veľkého problému. O mojom omyle ma presvedčili rady, ktoré som obdržal od nich namiesto pomoci. Radili mi aby som najprv nedoplatok uhradil, ak sa nechcem dostať do ešte väčších problémov a potom si vraj môžem pátrať koľko sa mi zachce. No najlepšie spravím, keď celú vec nechám ako je, lebo aj tak nič nezistím, že nie som jediný, a že život je už proste taký. Ich „štedré rady“ sa našťastie minuli ciela. Prístup susedov ku svojím peniazom ma síce prekvapil, no zároveň akoby posilnil moje odhodlanie vytrvať až do konca. „Nuž čože, po schôdzi ako pred ňou“ vravím si a pokračujem v pátraní sám.
Moje ďalšie kroky smerovali do miestnych vodární, odtiaľ k bývalému správcovi a niekoľko krát, s rôznym časovým odstupom, tam a späť. Spočiatku sa na príslušných miestach vyjadrovali, ku mojím konkrétnym otázkam, všeobecným klišé o ľudskej zlobe, závisti, chamtivosti a s ňou súvisiacej tendencii kradnúť. Nenápadne smerovali moju pozornosť od seba k ľuďom žijúcim v panelových domoch, zaručeným to vinníkom. „Áno, ľudia kradnú a nehľadia vôkol seba,“ ubezpečovali ma.
Vzhľadom k môjmu opätovnému poukázaniu na množstvo vyfakturovanej vody, prišli na rad úvahy o vizuálnych prejavoch katastrofy (mokrom okolitom trávniku, zatopenej vodomernej šachte, ba dokonca suteréne bytového domu). No v každom prípade muselo ísť o únik vody za hlavným vodomerom vodární.
Medzi dohadmi a fantastickými scenármi, ktoré akoby nemali konca kraja, sa predsa len zaskvel aj konkrétny údaj. Dozvedel som sa, že množstvo stratenej vody presahuje kvartálnu spotrebu bytového domu. Ďalším dôležitým údajom bola „nábehová krivka vodomeru.“ Prosto povedané stav, kedy vodomer síce vodu prepúšťa, no nemeria. Na dôvažok sa mi neoficiálnou cestou ušlo aj niekoľko „zaručených návodov“ ako to ľudia robia, že dokážu vodomer oklamať.
Môž byť, nájde sa aj „sporiteľ.“ Zúfalec, ktorý hľadá iba vlastný prospech na úkor suseda. Ale v našom prípade by musel „cincúrikovať“ svorne celý bytový dom a to bez výnimky, každý deň, počas celého roka. Už len vedieť si predstaviť tak obrovskú vytrvalosť u všetkých bytov v počte 69, vyžaduje poriadnu dávku fantázie. Čo poviete?!
Kam sa vtedy podela studená voda, v objeme kvartálnej spotreby bytového domu, netuším podnes. Vyššie zmienené „zátopové oblasti“ sa nekonali. Okolité trávnaté plochy, chodníky aj suterén bytovky vykazovali počas celého roka štandartný prevádzkový stav. No isté a zároveň pozoruhodné je, že vďaka následnej pravidelnej mesačnej kontrole faktúr a stavu meradiel sa podobný jav u nás už nezopakoval.